Matulko_

Po prvých dvadsiatich minútach som si kládol otázku, či som narazil na jednu z ďalších drám o rozpadnutom manželstve a nevere, ktoré sú v posledných rokoch pre českú kinematografiu dosť bežné. Jedná sa o trend doby, problémy každodenného života, keď sa však začnú objavovať na plátne až príliš často, začnú byť do istej miery únavné. Kawasakiho ruže však reagujú na niečo iné, jav minulosti, ktorý sa rozvíja až do dnes. Jav, ktorý zanechal spomienky, ktoré ak sa nebudú napriek ich bolestivosti znova pripomínať, zmiznú behom pár generácií za problematikami homosexuality, drogovej závislosti a už spomínanej nevery.

Skúsme sa opýtať ľubovoľného dospievajúceho jedinca z Čiech, Moravy alebo Slovenska, kto je to komunista, alebo eštebák. Niektorí pokrčia plecom, iní sa zasmejú a utrúsia nejakú vtipnú hlášku z Pelíškov. Len máloktorí z nich, si spomenie na zatrpknuté slová starých rodičov o problémoch s prácou, alebo rodičov o tom, že nemohli vyštudovať. Scenár Petra Jarchovského necháva vyplávať na hladinu práve otázky viny, výčitiek a spomienok. Pre mňa osobne je Hřebejk pán režisér, svoje remeslo ovláda a dokazuje to i v Kawasakiho Ružiach. Všetko má svoje miesto, všetko sa objavuje s absolútnym načasovaním, v poradí, ktoré by splnilo nároky i najrozmaznanejších fanúšikov detektívok. Do toho vliata hudba umocňuje filmový zážitok a emócie, ktoré snímka v divákovi vyvoláva, nech sa jedná o tie dobré, či tie menej príjemné.

Čo je vina, čo je nezmeniteľná skutočnosť vyplývajúca z nepriaznivých podmienok? Čo si človek má vyčítať, s čím by sa mal jednoducho zmieriť? Môže jedna chyba znehodnotiť príkladný život uznávaného človeka, bojovníka proti neprávosti a signátora Charty 77? Aj na tieto otázky si musí odpovedať Martin Huba v úlohe uznávaného psychiatra a morálnej autority doktora Pavla Joska. „Pomáhajú“ mu v tom postavy z jeho minulosti i prítomnosti, ako Ladislav Chudík v úlohe vyslúžilého vyšetrovateľa ŠTB či jeho dcéra hraná Lenkou Vláskovou. Dokáže si odpustiť svoje chyby? Zmôže ho to, že jeho hodnota ako morálnej autority klesne až na dno v očiach jeho najbližších? Alebo bude pokračovať v započatom diele, tak ako japonský maliar Kawasaki?

Herecké výkony postáv možno jedine chváliť. Chudík si zahral ŠTBáka s obrovskou ľahkosťou a presvedčivosťou, ostáva hercom napriek svojmu veku. Dôkazom toho je i ocenenie Českého Lva, ktoré za stvárnenie tejto úlohy získal. Milan Mikulčík zase výborne vystihol hlavne vo vlastných očiach nedoceneného zaťa, ktorý dokázal zdiskreditovať aj svojho svokra – nie však preto, aby dokázal pravdu ale pre pocit vlastného zadosťučinenia, bez toho aby si nakoniec uvedomil svoju vinu.

Divák sa počas filmu musí stále rozhodovať, s kým bude sympatizovať, všímať si charakterové črty všetkých zainteresovaných postáv, kto sa premáha a prekračuje svoj tieň, kto popúšťa uzdu i svojim horším charakterovým črtám. Hřebejkov snímok poukazuje na to, do akej miery hriechy minulosti, v tomto prípade komunistickej éry ovplyvňujú životy jej obetí. Kto naráža na svoje výčitky dnes rovnako ako v minulosti, a kto si ich neuvedomoval ani v minulosti a v súčasnosti je na svoje činy rovnako hrdý, ako vtedy. Kawasakiho ruže nie sú film, pri ktorom by sa človek cítil dobre. Nie je to však preto, že by nebol dobre natočený, práve naopak.